Naši vojaci na Ukrajinskom a Poľskom fronte

S hrôzou opisovali bývalú mučiareň v Zločove, kde videli steny a dvor postriekaný krvou a rozličné mučiace nástroje. „Ale čo mnou najviac otriaslo, bol v strede mučiarne zmontovaný valec, dlhý cez dva metre s priemerom asi 70 cm. Obal valca bol zhotovený z lát, medzi ktorými boli asi 6 – 8 cm medzery. V týchto latách boli nabité ostré klince trčiace do vnútra valca asi 8 cm. Valec sa dal otvoriť a do neho vložili človeka a s valcom točili. Keď si na to pomyslím, hoci prešli odvtedy desaťročia, i dnes mi je z toho zle. A to sa prosím, stalo v 20. storočí, v krajine, ktorá o sebe hovorila, že je najhumánnejšia a najdemokratickejšia,“ napísal Ľ. Michalko v Mojich spomienkach na druhú svetovú vojnu.

Po mučiarniach a svedectvách o ubiedených podmienkach obyvateľov však slovenskí vojaci zažili zakrátko ďalší otras, ktorý vyvolali masakry NKVD. Vojaci nachádzali diabolsky zmrzačené ľudské mŕtvoly. „Mužov komunisti pozabíjali aj niektoré ženy. Poodrezovali hlavy, ruky a oči vyďobali. Kožu stiahli z tela a tak ich do solivaru odvážali,“ opísal očitý svedok udalosti v dedinke Lack, ktorú Sovieti premenovali na Salino. Zodpovednosť za tieto činy poľské a ukrajinské obyvateľstvo prikladalo, ako uvádza Lacko, tzv. židoboľševikom. Židov totiž obviňovali z kolaborácie so sovietskou okupačnou mocou v rokoch 1939 až 1941, čo vyhovovalo nacistickej ideológii.

Plakali aj samotní komunisti

Keď vojaci videli skazonosné dielo sovietskej armády, odpor posilnil ich bojovú morálku, vošiel do nich hnev. Domov písali listy, v ktorých neľutovali, že narukovali, keď videli umučených ľudí a deti pribité klincami na telá matiek. Komunizmus začali nenávidieť, začali ho vnímať ako násilné a lživé otroctvo. Myšlienky na dezertérstvo razom stratili na sile, keď videli, čo spáchali boľševici na Ukrajine.